História hradu Beckov

Malebnému priestoru stredného Považia už od ľudskej nepamäti dominuje beckovské vápencové bralo. To svojou majestátnou výškou šesťdesiatich metrov imponovalo obyvateľom od dávnoveku, a preto si na ňom s obľubou budovali svoje sídla. Na súvislú výstavbu nadviazali aj naši predkovia z čias veľkomoravských, keď na brale vzniklo slovanské hradisko. Obranné stavby, vznikajúce v tých časoch, vytvorili základ pre neskorší hrad, dnes nazývaný menom obce, ktorá leží pod ním – Beckov.

Starobylá pevnosť

Národná kultúrna pamiatka hrad Beckov vôkol seba kumuluje skutočne bohaté dejiny. Prvé písomné zmienky pochádzajú z čias vlády uhorského kráľa Bela III. Anonymný kronikár, pôsobiaci na jeho dvore, opísal vo svojom diele postup staromaďarských kmeňov počas vpádu na Veľkú Moravu, pričom spomenul aj zabratie Beckovského hradu, vtedy nazývaného Blundus. Tento názov zodpovedá aj iným písomným správam a súhlasí tiež s neskorším pomenovaním lokality Blondóc.

Na prelome 11. a 12. storočia v krajine značne vzrástla kráľovská moc. Na hrade sa to odzrkadlilo v jeho kamennej prestavbe. Vybudované boli najmä priestory horného hradu a severný palác. Dĺžka hradu z tohto obdobia bola stanovená na 100 m. Na sklonku 13. storočia bola v juhovýchodnej časti horného hradu vybudovaná útočisková veža typu bergfrit.

Pán Váhu a Tatier

V 14. storočí využil mocenské vákuum uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky. „Pán Tatier a Váhu“ zaujal aj hrad Beckov, ktorý sa dočkal rozsiahlej prestavby, majúcej za cieľ zdokonaliť jeho obranu. Vybudované boli najmä parkánové múry na zraniteľnej východnej strane hradu, kde vznikla aj hradná studňa. Po Matúšovej smrti sa hrad znova stal kráľovským majetkom, ktorého správcovia sa pýšili titulom hradný kastelán.

Zlatá éra Stiborovcov

V roku 1388 prešiel hrad znova do vlastníctva šľachty. Majiteľom hradu sa pre svoju oddanosť kráľovi Žigmundovi stal veľmož poľského pôvodu Stibor zo Stiboríc. Stibor, nesúci aj titul Sedmohradského vojvodu, si hrad vyvolil za svoje rodové sídlo. Svoje rozprávkové bohatstvo zároveň investoval do majestátnej prestavby.

V severnom hradnom priestore vzniklo honosné nádvorie vybudované podľa vzoru kráľovských dvorov. Bohaté a rozsiahle sídlo navyše získalo svoju hradnú kaplnku. Kaplnka bola vytvorená vo východnej časti paláca. Jej interiér zdobili vysoké kružbové okná a ojedinelá obkročná sieťová rebrová klenba. Do 19. storočia boli ešte zreteľné pôvodné fresky. Figurálne motívy vyobrazovali sv. Juraja, archanjela Michaela a Jána Krstiteľa. Medzi skvostný inventár kaplnky patrila predovšetkým socha Madony, vyrobená zo vzácneho limbového dreva. Prestavba hradu sa dotkla aj jeho najväčšej dominanty, teda hradnej veže. Tá bola pretvorená na vežu typu donjon (trvalo obytná veža).

Rod Stiborovcov však spravoval hrad iba do roku 1434, keď zomrel Stiborov syn Stibor mladší. Jeho smrťou vymrela mužská línia tohto významného rodu a hrad sa opäť stáva kráľovským.

Hrad sa opevňuje

O tri roky neskôr daroval kráľ Žigmund celé panstvo Pavlovi, synovi Bána z Dolnej Lendavy, ktorý sa stal manželom Kataríny, dcéry Stibora mladšieho. Ich potomkovia, známi pod menom Bánfi, spravovali hrad viac ako 200 rokov. Príslušníci tohto rodu prebudovali sídlo v renesančnom slohu. Taktiež sa postarali o zdokonalenie a modernizáciu hradnej obrany. V prístupovej časti vnikol malý barbakán a predbránie s kolískovým mostom. Takéto prestavby zachránili hrad v roku 1599 počas tureckého vpádu. Divokému vyčíňaniu osmanských nájazdníkov však neodolalo mestečko pod hradom, ktoré vyhorelo. Bánfiovcov na hrade však napokon stretol rovnaký osud ako rod Stiborovcov, pretože vymreli po meči.

Skvost zmenený na ruinu

Vlastníkmi hradu sa stali viacerí dedičia, čo značne znižovalo jeho lukratívnosť. To znamenalo pokles záujmu o jeho údržbu. Osudným sa pre hrad stal rok 1728, keď sa na hrad preniesol požiar z mestečka a hrad ako obytné sídlo nadobro zanikol.

Prvé amatérske záchranné práce prebehli už v roku 1935, keď bola na kaplnke vybudovaná strecha v snahe zachrániť zbytky murovanej výzdoby. Rozsiahla prestavba, no najmä archeologický výskum, prebehli v 70. rokoch minulého storočia, čo umožnilo hrad sprístupniť širokej verejnosti.